Úprimne. V poslednom čase som sa pri šoférovaní pozastavil nad faktom, že nedávam pozor na značky ale iba na výtlky a ich obchádzanie. Viem, je to moja chyba ak prehliadnem značku a spôsobím dopravnú nehodu alebo nebodaj niečo horšie. Je to moja chyba keď prehliadnem značku lebo som ju nevidel kvôli kamiónu na pravej strane cesty a dostanem pokutu. A tiež je moja chyba keď spôsobím nehodu pretože som vošiel do neprehľadnej križovatky s obmedzenou viditeľnosťou spôsobenou prerastenými kríkmi a stromami na úrovni hranici križovatky /správca sa nestará, lebo krík je na súkromnom pozemku/. Našťastie dávam pozor a nič zlé sa nestalo.
Na druhej strane, vo vyspelejších demokraciách sa občania súdia s verejnými správcami ciest a súkromnými vlastníkmi komunikácii, pozemkov a parkovacích plôch ak im z dôvodu zanedbania nejakej ich povinnosti bola spôsobená škoda, alebo oni spôsobili škodu tretej osobe. Niekedy to samozrejme prechádza do extrému, keď si človek úmyselne spôsobí ujmu na zdraví a majetku so zámerom vydierať správcu/majiteľa majetku na ktorom sa to odohralo. Vyvíja tiež nátlak na mimosúdne vyrovnanie, lebo je to lacnejšie ako drahý súdny spor. „Odškodňovateľ“ má pouzatvárané rôzne drahé druhy poistení podobných incidentov.
Zlatá stredná cesta.
Vráťme sa k téme. Slováci sú skôr prvý extrém tichého trpiteľa, ktorí radšej opravia auto a dávajú pozor na výmole. Vchádzajú pozorne do križovatiek a snažia sa predvídať cestu pred sebou. Zlatou strednou cestou je zodpovednosť správcov komunikácii sa zverený majetok, zodpovednosť vlastníkov pozemkov, parkovísk a chodníkov ich údržbu, správne označenie atď. My, vodiči a chodci naopak musíme byť aktívny pri ochrane svojich práv a nekývnuť rukou nad defektom, zlomenou nápravou alebo nami spôsobenou nehodou, ktorú sme až tak celkom nezavinili vlastnou chybou. Inak ako súdnou cestou a tvrdým vyjednávaním to nepôjde.
Spoločným mottom zostáva zodpovednosť nás všetkých…